Víkend v Tatrách máme s Mikim dohodnutý minimálne 2 mesiace, takže to že nám tak perfektne vyšlo počasie bola riadna náhoda. Z nevylezených klasík vo Veľkej Studenej doline už dlhšie pokukujem po Ostrom štíte a ceste Lopata za V- . Na nedeľu, kedy toho treba okrem lezenia stihnúť viac, dobre vyzerá krátky a preistený Kelleho pilier (V) v susednom Javorovom štíte. V piatok po robote odchádzam vlakom do Štrby, tu ma vyzdvihne Mikuláš a parkujeme na klasickom mieste v Smokovci. Keďže je už po 18:00, nemáme dilemu s lanovkou a zahrievame sa výšlapom na Hrebienok. Odtiaľ pokračujeme klasicky po modrej, chvíľu sme váhali nad variantom cez Generála, ale nakoniec sa vrátime a turistickou značkou ideme až po chatu. O ubytovanie na Zbojníčke sme sa ani nesnažili, skladáme sa do bivaku asi 15 minút nad chatou. Nie je zrovna najluxusnejší, tak na booking hodnotenie 3/10, je už ale tma a nič lepšie sa nám nechce hľadať.
Po výdatných raňajkách to máme z bivaku pod stenu asi hodinku, takže okolo deviatej sa začíname rozhliadať pod nástupom. Okrem nás je tu jedná poľská dvojka, tí majú namierené do Haberleina. Našu cestu nachádzame celkom rýchlo, fakt, že je na úplnom okraji steny hľadanie výrazne uľahčuje. Začínam prvou dĺžkou, 50 metrová V- v platničkách. Tým, že v ceste nie sú štandy na borhákoch, sa mi ťažko odhaduje koniec dĺžky a darí sa mi štandovať asi o desať metrov skôr ako bolo treba. Tým pádom na Mikiho vyšiel 10 metrový kvak do skutočného prvého štandu. Začínam teda aj druhú dĺžku, opäť 50 metrov za V-. Obtiaže sú iba na jej začiatku, neskôr sa sklon položí a lezenie sa výrazne zľahčí. Nezvládam ani môj druhý pokus a znova štandujem skôr ako treba. Chudák Mikuláš opäť natiahne max 15 metrov a je rad na mne. Cesta by mala pokračovať veľkou platňou doprava, ale ani po dolezení na jej úplny koniec nenarazím na žiadne skoby a tak vyhodnotím, že sme zle. Naľavo vidím slabinu v previse a je mi jasné, že tadiaľ pôjde nejaká cesta. Zleziem teda pár metrov a vytraverzujem doľava do štandu k šikmej rampe pod previštekom. Mikuláš sa teší že konečne na neho vyšlo poriadne lezenie. Staré skobky ho najskôr zlákaju na priamejší variant, ten je však ťažší ako je ochotný tolerovať a tak sa trochu vráti a vytraverzuje do zárezu, ktorým sa prehupne cez previštek. Ako sa dozvedám od kamaráta na improvizovanom štande podomnou, ktorý medzičasom doliezol k nám, nachádzame sa už v ceste Motyka. Jednoznačne je to najkrajšia dĺžka našej kombinovanej cesty, pekné vzdušné a v pevnej skale. Nad previsom už čakajú iba 2 ľahké dĺžky po pilieri. Najskôr ja natiahnem 50 metrov na veľkú plošinu a nakoniec to Mikuláš dorazí ďalšími 50timi metrami na vrchol.
Lopata (5-), Ostrý štít, cca 210 metrov (5-, 5-, 5-, 3, 3)
Zostup z Ostrého štítu je na samostatný odsek. Rozhodne treba mať so sebou nákres zostupovej trasy. Keďže na vrchol nevedie žiadna I-II normálka ako na väčšinu tatranských štítov, dole sa treba dostať sériou zlanení. Prvý zlaňák sa nachádza pár metrov pod vrcholom, tvoria ho tri skobky zabité v obrovskom odštiepenom bloku. Po zlanení nasleduje exponovaný!!! traverz k ďalšiemu zlaňáku, už z borhákov. Cestička je fakt minimalistická a chvíľami som pochyboval, že v takomto teréne sa mám pohybovať nezaistený. Zlaňák sme nakoniec našli, po dvoch zlaneniach bolo znova treba traverzovať. Tentokrát po šikmej platni. Z nepochopiteľných dôvodov, treba kúsok platne zliezť a až potom sa dá odsadnúť do zlaňáku a na 2 krát už zlaniť až na zem. Toto by som fakt nechcel absolvovať v zlom počasí.
Po dolezení sa vraciame popod Javorák na Zbojníčku na zaslúžené pivko. Cestou si berieme veci z bivaku, ktorý po večeri presúvame bližie pod Kelleho pilier. V novom ubytovaní sme si polepšili čo sa týka podlahy, akurát ja mám strop nižšie ako mi je príjemné a mám pocit, že spím v rakve (tak za 5/10). Na druhý deň skoro ráno nechávame veci v bivaku a naľahko vybiehame k nástupu pod pilier. Sme tu prví, ale z pohybu v blízkom okolí sa dá vytušiť, že dnes tu bude plno. Prvú dĺžku začínam ja, je položená a v strede je aj nejaký borhák, takže ani nezakladám. Dnes nehrozí fiasko so skracovaním dĺžok, štandy sú pekné, borhákové. Druhá dĺžka má 50 metrov a je za V, čo náš postup trochu spomaluje, hlavne v úvode s čudne natočenými chytmi. Teším sa, že tretia dĺžka vyšla na mňa – ponúka veľmi pekné lezenie a plných 50 metrov s previštekom na konci. Mikiho štvrtá bola tak trochu tranzitná, sklamanie však vynahradila pecková piata dĺžka. Vďaka novému postupovému borháku sa záver viac napriamil do vzdušnej platničky, a teda celkom sme si zaliezli. Z predvrcholu nepokračujeme na Javorový štít, pre krátkosť času volíme zlanenie a rýchly návrat k autu a cestu domov.
Rebrom na V vrchol (Kelle/Šuna) (5), Javorový štít, cca 230 metrov (3, 5, 5, 4, 5)
