Leto pomaly za nami, prázdniny sa skončili a my sme opäť nikde neboli. Našťastie predpoveď počasia na prvý septembrový víkend vyzerá luxusne a my môžeme skúsiť dobehnúť zameškané. Narýchlo zháňame ubytovanie v penzióne Zorka a už v piatok ráno valíme do Tatranskej Lomnice. Času málo, ciele veľké, lanovka by nám mala pomôcť to všetko postíhať.
Krátko po deviatej vystupujeme na Skalnatom plese a mierime do Skalnatej doliny, pod Kežmarský štít a jeho legendárnu južnú stenu. Obrovský kút je už intenzívne obliehaný, na našu radosť “Ľavý Puškáš” zostáva bez povšimnutia. Kým sa naväzujeme na lano pod prvým nitom tejto viac ako 60 ročnej klasiky, dorazí k nástupu horský vodca s klientom. Prvé dve dĺžky sú príjemné lezenie v položených platniach, istenie uľahčujú postupové nity, takže sa dá liezť iba s expreskami ak sa človek nebojí väčších odlezov. Druhá dĺžka je zakončená krásnym hladkým kútikom a pohodlným štandom. Jedná sa asi o najťažšie a lezecky najkrajšie miesto v ceste. Púšťame pred seba vodcu, aby nám nedýchal na päty a pokračujeme položenejším terénom popod Obrovský kút k Birkenmajerovej rampe. Slnko sa intenzívne opiera do steny, vanie príjemný vetrík, idylku len z času na čas narušia kamene veľkosti päste od poľských lezcov nad nami. Našťastie je tu lezenie pomerne jednoduché a rýchlo sa dostávame na rampu, ktorá už nie je v spádnici.
Po napojení do Birkemajera je postup bezproblémový, leziem vždy na celú dĺžku lana a ani sa nesnažím hľadať štandy. Po ceste sa dá stretnúť zopár nitov alebo skôb, takže ani s istením si netreba robiť hlavu. Rampa je zakončená sedielkom, z ktorého to treba doklepnúť chodeckým terénom asi 150 metrov na vrchol. K vrcholovej knižke sa dostávame tesne pred piatou. Napriek tomu že sa väčšinu času jedná o ľahké lezenie, stena má okolo 500 metrov a zabrala nám niečo málo cez 6 hodín.
S úsmevom si spomeniem na spiatočné lístky na lanovku (premáva do 17:00), ktoré márne čakajú v peňaženke a pomaly sa vydávame na zostup. Najskôr do Kežmarskej priehyby a potom suťou až do Skalnatej doliny. K plesu to stíhame ešte za šera, tma nás zastihla v lesíku nad medzistanicou Štart. Situácia vyzerá dosť zúfalo, našťastie nás po chvíli dobieha poľský turista, ktorý sa nás s krátkymi prestávkami drží už od Kežmaráku a požičiava nám trochu svetelných lúčov zo svojej čelovky. “Kurde !”, to bol zostup.
Ľavé vhĺbenie (Ľavý Puškáš) (4), Kežmarský štít, cca 400 metrov
Aj v nedeľu sme v Lomnickom sedle rekordne rýchlo, spolu s nami aj ostatní lezci, ktorých tu vypľúva lanovka ako na bežiacom páse. Reťazami traverzujeme do Teryho kuloáru, expozícia nás na chvíľu ohromila, potom sme si zvykli. V hokejke je už tradičná fronta, Puskáš vyzerá byť voľný, kým tam však dôjdeme, nastupuje poľská dvojka. Po krátkom čakaní sa vyberáme za nimi.
Cesta je pekná, exponovaná, človek si aj celkom zalezie na rozdiel od Puškáša v Kežmarskom. Prvé dve dĺžky nepredstavujú väčší problém, slúžia skôr na zahriatie. Potom nastupuje expozícia a aj lezecké kroky v parádnych platničkách. Sem tam sa dá cvaknúť nit alebo skobka, ale hodí sa dačo aj doložiť pre pokoj duše.
Najťažšia dĺžka je štvrtá, ktorá sa zvykne spojiť s piatou, z čoho nám vznikne krásna 60 metrová linka s previsnutým komínom a silným ťahom lana na záver. Po tomto úseku nasleduje ľahší dolez na vrcholovú terasku Lomničáku. Čas máme dobrý, stíhame aj lanovku zo sedla.
Puškášová cesta (5), Lomnický štít, cca 250 metrov (3, 4, 4+, 4+, 5, 4+, 3)
(c) Maťči & Ajči
